Námestie kozmonautov - Viliam Klimáček

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle... Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008. Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII ?. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta. Všedné i bizarné, teda takmer všetko v tejto knihe sa odohráva v rámci reality. Dva kľúčové motívy knihy, dve „veľké metafory" tohto románu, sa však z rámca reality vymykajú. Sú totiž magické. Tajomné a nevysvetlené. Hlavne však - obidva sú o obrátenom čase, o návrate do minulosti, o možnosti či nemožnosti zvrátiť nezvratné rozhodnutia. (Peter Darovec) Klimáček dotuje svoj zámer byť spoločensky relevantnou a generačnou výpoveďou skúsenostným svetom a životným obzorom dnešných štyridsiatnikov. Vytvára pre nich koncept „generácie ", ktorej príslušníci vyrástli v komunizme, aby svoj produktívny život bezradne prežili v zúrivom konzumnom kapitalizme. (Ivana Taranenková) Je to román vkusný, aj keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Klimáček má schopnosť odstupu a seba­irónie. (Ján Chovanec)