Slzy pre bolesť

Je sivé daždivé poludnie ako stvorené na melanchóliu. Dážď za oknami nekompromisne bubnuje svoje blues, kvapka po kvapke steká po skle asplýva vsymfóniu chladného sychravého októbra. Vtú zvláštnu jeseň, ktorá si tyká soblohou roztrhanou na mraky. Upreto sedím azovieram päste vdlaň, ani nedýcham, pritom sa držím operadla stoličky ahľadím bezradne na lekára. Prikovaná opodlahu nemocničnej ambulancie sa cítim príšerne, priamo pod psa. Celým telom mi prechádza akási silná vibrácia, elektrický šok, akoby do mňa udrel blesk. Cítim sa zničená, úplne na dne svojich síl po tom, čo lekár na do mnou, vyniesol svoj verdikt. Vordinácii vládne zvláštne napätie, dalo by sa ho krájať nožom ako chlieb. Celá sa chvejem nedočkavosťou. Koľko krát som si vravela, mne sa to stať nemôže, aj e to tu: je pondelok, pätnásteho októbra dvetisíctri, čosi po trinástej hodine. Všetko je vpohybe, len môj svet akoby sa navždy zastavil. Ostali mi iba ruiny vsrdci, prázdne adlane anič viac Lekár sa nadýchne, zloží si okuliare zočí, pozrie sa na mňa apovie: ,,Pani Bačinská, podľa vyšetrení vaša diagnóza je leukémia. Vtom okamihu neviem ani sama, čo mám povedať. Správa ma veľmi zasiahla. Priznám sa, som zúfalá. Vyschýna mi vhrdle, krčná žila mi stúpa asrdce mi bije ako zvon. ( úryvok) Príbeh ženy, ktorá pocíti trpkosť osudu, keď jej nečakane život postaví prekážky do cesty. Sú cesty vedúce kbolesti, žiaľu, ale iláske aradosti každý deň. Osud sa stoto ženou nehrá vrukavičkách, určuje striktne hranice medzi životom asmrťou, medzi šťastím astratou blízkeho človeka, žiť, milovať amať rád. Román Slzy pre bolesť je príbehom ženy. Ktorá dokáže niesť svoj kríž apritom zdvihnúť hlavu aśť oproti vlastnej budúcnosti. To je to umenie, žiť, bojovať, nestrácať nádej amilovať život aký skutočne je. Sláskou vsrdci pre všetkých.