Poviedka 2021

Zborník najlepších poviedok jubilejného 25. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Jana Turzáková, druhé miesto Jana Šturdíková atretie Miroslava Kuľková. Prémiami boli ocenení: Michaela Macejková, Kristián Lazarčík, A. Rasin, Daša Krištofovičová, Timea K. Beck aViliam Nádaskay. Vknihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedu poroty Petra Balka, štatistické údaje azoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého atretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Texty zaslané do tohto ročníka najčastejšie reflektovali pohnuté duševné stavy protagonistov a protagonistiek, komplikované partnerské a medzigeneračné vzťahy, či hľadanie vlastnej identity v turbulentne sa meniacej spoločnosti v novom tisícročí. Autori a autorky sa štylizovali do realistického alebo prudko subjektívneho opisu skutočnosti, ale častokrát pracovali aj s komediálnou optikou, využívajúc metódy persifláže, irónie a frašky. ÚRYVKY Z KNIHY Gazdiná, ešte jednu nesku, ešte aj Maroš došiel, usmeje sa spoza okna potetovaný mladík ažmurkne na mňa. Neviem žmurkať, tak sa len pousmejem, akože vybavené. Vzápätí sa zahanbím, chlapec je odo mňa odobrých pätnásť rokov mladší, neviem, ako sa má správne tváriť gazdiná. Muž vhrmí do kuchyne, zhľadúva štamperlíky adomácu pálenku, majstrov si musíš uctiť, držať na svojej strane, aby prišli aj nabudúce, inak ťa budú naťahovať aveľa si zapýtajú. (Jana Turzáková: Nosné múry) Aj keď mala veľa nedostatkov neholila si nohy (chlpy jej rástli síce blond, ale boli veľmi dlhé, na niektorých miestach sa od depilovania voskom vytvárali holé plešiny), na podpazušie často zabúdala aprirodzenie si upravovala zriedka (cítila momenty ťažoby, keď išla na kúpalisko, no nechcelo sa jej holiť tmavé zvlnené polia šíriace sa zrozkroku do otvorených priestorov stehien starostlivosť ovlastnú nedokonalosť, ktorú sa ako každá žena mala naučiť nenápadne zakrývať vďaka jednoduchým trikom doby, jej bola cudzia), nechty mávala krásne vždy. Prirodzene, bez akejkoľvek snahy. (Jana Šturdíková: Nechty) Vtomto meste ľudia nedokážu piť cappuccino. Farba nápoja im pripomína vodu, vktorej umývali riad počas štvorročného obliehania vdeväťdesiatych rokoch. Káva sa tu pije čierna akocka cukru sa knej hryzie. Každý tu má spomienky, oktorých nerozpráva. Niektorí boli vtedy príliš malí. Ostali im iba opakujúce sa nočné mory, zktorých sa budia spotení askrikom. Niektorí si pamätajú priveľa. Strhávajú sa, aj keď nespia. (Miroslava Kuľková: Vrany Sarajeva) Samozrejme, potom nasleduje hádka. Hádka, ktorej scenár už obaja dopredu poznajú, pretože svoje roly odohrali už nespočetnekrát, stakmer nezmenenými replikami, ktorých slová sa im zapísali do gest, do lesknúcich sa očí, do ťažkej masy priestoru medzi nimi, cez ktorú ani jeden znich nedokáže preniknúť pohľadom. (Michaela Macejková: Desať stupňov nad nulou) Suka vmilostnom vzťahu sIntelektuálom už dlhodobo nie je šťastná. Prekáža jej absencia sexu, prejavov nežností, rozdelenie jedného, spoločného života do dvoch miestností, vktorých každý zvlášť prežíva svoje dni až do ich konca. Jej svet pohltil život domácej gazdinky. Umývanie riadu autieranie kuchynskej linky je Intelektuálovi cudzie, preto to všetko robí sama. (Kristián Lazarčík: Zrazenina) Zkuchyne sa dlho do noci ozývajú hlasy. Mamin plač avzlykanie, ktoré prechádza do zlosti arozhorčenia, otcov upokojujúci bas, pod ktorým si Adam predstavuje otvorenú náruč, pripravenú ani nie tak objať ako zabrániť, aby sa mama vrhla kjeho dverám, rozrazila ich asplačom akrikom sa dožadovala vysvetlenia ako toľkokrát predtým. (A. Rasin: Babie leto) Krista vedela, že ju nemajú radi. Prečítali si na webe nejakú jej poviedku napísanú vprvej osobe, kde sa dosť pilo asúložilo (možnože aj marihuana sa tam trošku spomenula), takže ju považovali za alkoholičku, narkomanku akurvu. (Daša Krištofovičová: Ježiši, Krista!) VNew Yorku je veľa stromov, ale vo vzduchu ich necítiť. Akoby boli krepové: keď si listy preženiete medzi prstami, na brušká sa nalepí vrstva prachu. Cez plot sa za nami naťahujú magnólie, odtrhnem si lupienok astrčím ho pod jazyk, rozpustím ho pod ním ako kúsoček L-ka. Zkaždej pukliny vyrastá brečtan. Za plotom je húština, kráčame kbráne po triede, kde žil John Lennon, býval vniektorom dome sčerveným kobercom achechtajúcim sa vrátnikom apozláteným podbráním aprovensalskými oknami, mám chuť celú tú parádu opľuť, ale aj sliny sú voda avodou dnes šetríme. Anavyše, žije tu Rosemarin diabol. (Tímea K. Beck: Guti) Sedí vkabinete arozpráva vtip kolegovi slovenčinárovi, čerstvému päťdesiatnikovi Antonovovi: aký je rozdiel medzi mojím bytom aženou? Žiadny, obe majú tridsaťpäť rokov asúrne potrebujú rekonštrukciu. Pointa výborná, vtip sa vydaril Antonov sa smeje. (Viliam Nádaskay: Inžinier ľudských duší)