Liečiteľ - Marek Vadas

Zbierka poviedok, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera 2007 za najlepšiu knihu roka. Marek Vadas v rozhovore o knihe povedal: „Ten názov vznikol zároveň s poviedkou o mužovi, ktorý chcel ľuďom pomáhať a pritom na tom zarobiť. Vypomstilo sa mu to. Ani tie najušľachtilejšie dôvody neospravedlnia chamtivosť. Liečiteľ je človek, ktorý dokáže prekonať hranicu a vidieť. U mňa je to zároveň postava, ktorá hýbe dejom a vyskytuje sa aj v ďalších príbehoch knihy. Je sprostredkovateľom medzi ľuďmi svojho kmeňa a svetom duchov." Liečiteľa ste napísali vďaka niekoľkým vašim pobytom v rovníkovej Afrike. Čo vás tam stále ťahá? „Na africkom vidieku sa mi žije omnoho prirodzenejšie a voľnejšie. Ľudia sú srdeční a sála z nich energia a radosť. Nič neskrývajú a všetko, čo cítia, bez zábran povedia do očí. Nezaoberajú sa hlúposťami, iba tým najdôležitejším, čo je potrebné pre život. Keď som prvýkrát prišiel na dedinu a vybalil svoje zbytočnosti do hlinenej chatrče, zistil som, že v batohu mám viac vecí ako desaťčlenná rodina. Hanbil som sa ako pes, pretože im k spokojnosti stačí jedna prútená rohož, hrniec, náhradná košeľa a tri taniere.“ Nemáte problém zbližovať sa s tamojšími ľuďmi? „Ak chcete, aby vás tamojší prijali medzi seba, musíte rešpektovať ich spôsob myslenia a prispôsobiť sa ich zvykom. Zabudnúť na pravidlá z domova a pri večeri sa snažiť pohrýzť pot­kana aj s kosťami. Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože mám najhoršie zuby na svete.“ Ako ste prišli na to, že Afrika bude dobrým námetom na písanie? „Moja prvá cesta bola rýchla a pracovná, jej výsledkom bolo zopár reportáží a pocit, že sa k rovníku musím vrátiť. Prvé poviedky z Liečiteľa som napísal krátko po návrate z druhej cesty z Kamerunu, ktorú som už absolvoval samostatne. Bolo to pred siedmimi rokmi a ten zážitok bol pre mňa ako úder kladivom do hlavy. Prebudil som sa do iného sveta s úplne iným spôsobom rozmýšľania, s iným rebríčkom hodnôt, s inými problémami a radosťami. Večer som ešte v Bratislave sedel nad číslami z marketingu a o dvadsaťštyri hodín na to som už s čiernou starenkou opekal dikobraza a počúval príbehy o chodiacich palmách a neviditeľných ľuďoch.“ Držíte sa len rozprávania tamojších ľudí, alebo si vytvárate priestor aj pre vlastné príbehy? „V knihe afrických rozprávok som sa držal osnovy a rozprávania veľmi presne a z mojej strany to bolo len hľadanie štýlu a zjednodušení, aby bol text zrozumiteľný čitateľovi u nás. Poviedky z Liečiteľa sa však vypočutým a zažitým inšpirujú len okrajovo. Zostáva atmosféra, motív, postavy a drobné situácie. Alebo naivný rozprávač.“ Čím vás to prostredie najviac inšpiruje? „Africká príroda je očarujúca, no zaujímajú ma hlavne ľudia a ich obyčajný život spätý s tradíciami. Úmrtia v rodine, hlad a choroby sú každodennou záležitosťou. Krásne a hrozivé sú v takom tesnom kontakte, že človek vníma realitu úplne inak. Možno aj preto sa domáci nezaoberajú budúcnosťou. Neplánujú, ale výdatne a bezprostredne si užívajú prítomnosť. Žijú bez času. Náš európsky čas, presne rozrátaný a zadelený v diároch, nás oberá o čas žiť.“ Marek Vadas v rozhovore pre denník SME 15.8.2007