Dejiny Slovákov v Poľsku do roku 1961

Publikácia synteticky a v chronologickom slede zobrazuje dejiny Slovákov v Poľsku od roku 1918 do roku 1961, ktorých výskum bol dlhé roky na okraji bádateľského záujmu historikov. Slovenská menšina v Poľsku sa začala kreovať už pred rokom 1918, keď sem v rámci najmä hospodárskych migrácií začali prichádzať aj obyvatelia z územia Slovenska. Keďže prichádzali zvyčajne dobrovoľne, často migrovali ďalej a nevytvárali väčšie komunity, nemali tendencie k nastoľovaniu národnostných požiadaviek. Prvé a jediné združenie Slovákov na poľskom území pred rokom 1918, ktoré si založili spoločne s Čechmi vo Varšave, bolo Czesko-Słowackie Stowarzyszenie Dobroczynne „Beseda“. Toto združenie vzniklo v roku 1902, jeho hlavným cieľom bola sociálna podpora osôb slovenského a českého pôvodu vo Varšave, pričom žiadne národnostné ciele si nekládlo. Situácia sa zmenila po roku 1920, kedy boli na základe rozhodnutia Veľvyslaneckej rady mierovej konferencie pripojené k Poľsku spišské a oravské obce, obývané značnou časťou slovenského obyvateľstva, ktoré sa s danou skutočnosťou nestotožňovalo. V súvislosti s tým sa prvýkrát v dejinách stretávame s nastoľovaním slovenských národnostných požiadaviek v Poľsku, keď spišskí a oravskí Slováci žiadali zachovanie slovenského školstva, možnosti odoberať slovenskú tlač, či využívať slovenský jazyk počas cirkevných obradov. Narážali však na odpor všetkých zložiek novej Poľskej republiky, ktorej medzivojnová politika napriek medzinárodným záväzkom nerešpektovala dôsledne práva menšín. Navyše títo Slováci nemali žiadnu podporu československej diplomacie, neboli v Poľsku za menšinu ani uznaní a boli prezentovaní ako „neuvedomelí Poliaci“, ktorých je potrebné národne prebudiť. Výsledkom tejto politiky bola často aj násilná polonizácia, ktorá viedla k národnostným kontroverziám. Z nich niektoré skončili väznením, či útekom Slovákov do ČSR, iné aj tragicky. Dožadovanie sa národnostných práv zväčša roľníckeho obyvateľstva Spiša a Oravy, napriek rôznym konzekvenciám, ktoré im z toho vyplývali a napriek tomu, že nenachádzali žiadnu podporu zo strany domovského štátu, musíme jednoznačne hodnotiť ako prejav slovenského národného povedomia. Slováci na k Poľsku pripojených územiach Spiša a Oravy v medzivojnovom období teda nielen žili, ale sa aj národne aktivizovali, no pre nepriaznivé podmienky nedokázali svoje práva presadiť. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Slováci z Poľska aktívne podieľali na obrane druhej Poľskej republiky a aj po pripojení k Slovenskej republike, kedy sa výrazne posilnilo ich slovenské národné povedomie, pomáhali v rámci možností poľskému odboju, či prenasledovaným občanom. Slováci žijúci vo Varšave sa zas aktívne zapojili do povstania v roku 1944 a ako jediný nepoľský subjekt mali vytvorenú dokonca vlastnú jednotku. Pripisovanie „kolektívnej viny“ týmto Slovákom za napadnutie Poľska Slovenskou republikou v roku 1939, čo nastalo po druhom pripojení území Spiša a Oravy k Poľsku v roku 1945 a bolo zámienkou na ich prenasledovanie, okrádanie a vraždenie, možno z tohto hľadiska hodnotiť ako absolútne neopodstatnené. Povojnové roky 1945 – 1947 boli z hľadiska Slovákov žijúcich na k Poľsku pripojených územiach Spiša a Oravy jednými z najhorších v dejinách. Ich národné povedomie, ktoré ako sme spomínali vyššie bolo výrazne posilnené takmer šesťročnou možnosťou národného rozvoja, sa dostávalo do kontroverzií so snahami všetkých legálnych (armáda, polícia, štátna správa, samospráva, cirkev) i ilegálnych zložiek (ozbrojené skupiny pôsobiace v pohraničí) v poľskom štáte o nastolenie pomerov z medzivojnového obdobia, čo malo za následok likvidáciu všetkých slovenských národných foriem života. Zrušené bolo slovenské školstvo, slovenčina v kostoloch a odvolaní boli zvolení slovenskí starostovia jednotlivých obcí. D