Striga

Tá ohava sedela na nábytku v obývačke oproti mne. Bez pohnutia ma sledovala a ja som čakal, čo bude ďalej. Ťažké závesy sa občas pohli pod návalom čerstvého nočného vzduchu. Temnota noci ju priviedla za mnou. Vedel som, že toto sa neskončí dobre. Neporazila ju špeciálna jednotka zo Sovietskeho zväzu. Ani ďalší dobrodruhovia alebo policajné zložky zo ZSSR. Zľahla sa po nich zem a režim sa snažil tieto udalosti za každú cenu ututlať. No prípady nezvestných detí sa množili ako huby po daždi. Toto utrpenie obyvateľov nášho mesta nemalo konca. Rodičia detí boli zúfalí, báli sa ich pustiť ráno do školy. Každý deň sa strachovali, že svoje ratolesti už nikdy viac neuvidia. Ako som si len mohol myslieť, že mne sa to podarí?! Že zvíťazím nad tým neľudským monštrom zo samotného pekla?! Našiel som v blate a hline kostru malej Helenky. Červená pionierska šatka navyše potvrdila jej identitu. Až keď v temnej jaskyni zaznela v diaľke Internacionála, pochopil som, že som tam, kde skončila Helenka, dievča v pionierskej rovnošate a moja srdcová záležitosť. Toto bude konečná zástavka mojej odvahy a odhodlanosti. Za mojím chrbtom sa ozvalo hlasné zasyčanie a za krk ma zdrapila mocná neľudská ruka s dlhými prstami a pazúrmi na ich koncoch.