Slováci vo Francúzsku. Slovaques en France

Migrácia – sťahovanie jednotlivcov, skupín i celých národov tvorí neoddeliteľnú súčasť svetovej histórie. Vedie ku vzniku národných diaspór. Patrí k nim aj tá slovenská, ktorá je roztrúsená vo viac ako 50 štátoch celého sveta. Pozornosť tejto publikácie sa sústreďuje na slovenskú diaspóru vo Francúzsku. Začiatky migračných pohybov Slovákov do Francúzska sa viažu k roku 1920, kedy bola podpísaná medzištátna česko-slovensko-francúzska dohoda o vzájomnom prisťahovalectve. Francúzsko zničené prvou svetovou vojnou potrebovalo na obnovu svojho hospodárstva cudziu pracovnú silu, ktorou sa stali tri milióny cudzincov prichádzajúcich za prácou do krajiny, medzi nimi aj skoro 80-tisíc pracovníkov z vtedajšieho Česko-Slovenska (väčšinu tvorili robotníci zo Slovenska). Slovensko-francúzske vzájomné vzťahy sa datujú už od 4. storočia a pokračujú až do súčasnosti. Patria k tým vzťahom, ktoré nie sú zaťažené minulosťou, práve naopak, minulosť dokazuje, čo oba národy spája. Spoločné puto posvätené tými, ktorí obetovali svoje životy za slobodu oboch národov v 1. a 2. svetovej vojne, v Parížskom povstaní a Slovenskom národnom povstaní, ostane trvalou spoločnou hodnotou. Slovenská diaspóra vo Francúzsku sa dokázala integrovať do francúzskej spoločnosti, stala sa jej obohacujúcim prvkom, ktorý doteraz žije svojím vlastným spôsobom. Stala sa nielen trvalým prvkom celej slovenskej diaspóry vo svete a imanentnou súčasťou slovenského národa, ale aj významnou zložkou a nositeľom slovenskej kultúry a kultúrneho dedičstva v zahraničí, v prostredí francúzskej spoločnosti. Autor publikácie J. CLAUDE BALÁŽ, PhDr., má dva domovy. Ten v jeho útlom detstve bol francúzsky, od konca druhej svetovej vojny doteraz patrí Slovensku. Je absolventom FFUK Bratislava (odbor archívnictvo, história) a je uznávaným slovenským odborníkom na problematiku slovenských menšín a komunít v zahraničí. Pracoval vo viacerých vedeckých inštitúciách (Archeologický ústav SAV, Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, Vojenský historický ústav). V rokoch 1977 – 1994 bol vedeckým pracovníkom Matice slovenskej, kde zastával funkcie riaditeľa Ústavu pre zahraničných Slovákov a Krajanského múzea. V štátnej správe pracoval vo funkcii riaditeľa krajanského odboru Ministerstva kultúry SR a pred odchodom do dôchodku ako splnomocnenec vlády pre zahraničných Slovákov Úradu vlády SR. V súčasnosti je správcom Nadácie Národný pamätník slovenského vysťahovalectva. Je autorom viacerých článkov, vedeckých štúdií, monografií, výstavných a filmových scenárov k problematike dejín Slovenska, dejín Bratislavy, zahraničného odboja, povstaleckej armády v SNP, slovenského vysťahovalectva a života Slovákov vo svete. Je vecným tvorcom prvého a druhého zákona o zahraničných Slovákoch a iniciátorom článku 7a Ústavy SR.