Prostonárodné slovenské rozprávky-Zväzok III.

Tretím zväzkom, ktorý obsahuje šesťdesiatšesť rozprávok, završujeme kompletné vydanie Prostonárodných slovenských rozprávok. Od ich prvého vydania vo vydavateľstve prešlo takmer sedemdesiat rokov, preto sme novú úpravu textu zverili Jane Pácalovej, ktorá sa v Slovenskej akadémii vied venuje slovenskej rozprávke. Počas dvoch storočí, keď Dobšinského rozprávky vychádzali v rôznych vydaniach, podobách a prerozprávaniach, stali sa neoddeliteľnou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Cesta rozprávky k slovenskému čitateľovi však nebola jednoduchá. Ako prvý začal rozprávky cielene zbierať a uvažovať o ich význame Samuel Reuss. Podľa Reussa sa v rozprávkach zachovali dávne udalosti či predstavy ľudí o svete. Ľudovít Štúr a Ján Francisci považovali rozprávky za prorocké – videli v nich budúcnosť Slovanov, teda Slovákov. Štúr dokonca prirovnával rozprávky s témou zakliatia k osudu národa: „Rozprávky o zakliatí sú o našom národe – aj on je zakliaty a čaká ho oslobodenie.“ Práve Francisci sa podujal na vydanie prvej zbierky rozprávok v roku 1845, koncom päťdesiatych rokov ho nasledovali Pavol Dobšinský a August Horislav Škultéty. Začiatkom osemdesiatych rokov vydal napokon Pavol Dobšinský Prostonárodné slovenské povesti – prvú ilustrovanú zbierku slovenských rozprávok, vďaka ktorej vstúpili rozprávky do vedomia slovenských čitateľov najintenzívnejšie. Pavol Dobšinský je právom najznámejším slovenským rozprávkarom: celý svoj tvorivý život zasvätil popri iných aktivitách zbieraniu, vydávaniu a vysvetľovaniu významu rozprávok. Hoci sa postaral o vydanie slovenských rozprávok dvomi rozsiahlymi knihami – Slovenskými povesťami (1858 – 1861) a Prostonárodnými slovenskými povesťami (1880 – 1883), mal starosť aj o rukopisné zbierky, na základe ktorých obe knihy pripravil. Krátko pred smrťou napísal Škultétymu naliehavý list, v ktorom ho žiadal, aby tieto zbierky zachoval pre budúce potomstvo: „Brat môj drahý, už sa k večeru života chýlime a kloníme… U mňa je všetko zapakované v doskovej kisni a v jednom malom balíku… Pri mojej chorľavosti mi dlho nedalo pokoj, ako zachrániť pre našich vnukov a pravnukov všetky poklady. Treba ich ukryť pred ľudskou hlúposťou a zlobou! Brat Janoška všetko vezme so sebou na vozík a dopraví to do úkrytu jasenovského kostola…“ Dobšinský si napokon o rukopisy robil zbytočnú starosť. Zachovali sa a sú uložené v bezpečí archívu ako svedectvo starých čias aj práce (nielen) Pavla Dobšinského. A jeho rozprávkové knihy si čulo žijú vlastným životom. Veríme, že to tak bude aj najmenej ďalších sedemdesiat rokov.