Po druhý raz a naposledy alebo Mierové delenie Československa

31. decembra 1992 zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika. Čo všetko tomuto aktu predchádzalo? O čom sa v skutočne tri hodiny hádali Vladimír Mečiar a Václav Klaus v záhrade vily Tugendhat? Ako si na udalosti spred tridsiatich rokov spomína bývalá Mečiarova pravá ruka Anna Nagyová? Novinár Karol Wolf spomína na politiku a politikov búrlivých deväťdesiatych rokov a na jej presah do dnešných dní. Ukážka: Agónia Československa sa začína Drvivá väčšina Čechov a Slovákov sotva stihla v bleskovom prieskume verejnej mienky vyjadriť svoju túžbu po zachovaní spoločného štátu, a víťazi volieb už začali hovoriť o jeho rozdelení. Začiatok sa datuje už do 8. júna 1992. Nemým svedkom prvého povolebného rokovania o delení Československa sa stali múry vily rodiny Tugendhatovcov v Brne. Klaus prišiel s celou sériou ponúk – decentralizovaná federácia, na Slovensku iba slovenská hymna, slovenskí vojaci budú nosiť osobitné označenie, vo federálnej vláde bude miesto pre slovenského ministra zahraničných vecí, obrany, financií (neskôr sa vykľul aj premiér). Lenže bude to federácia, teda spoločný štát, a v tomto štáte sa bude vykonávať spoločná ekonomická politika, teda spoločná ekonomická transformácia, teda reforma, ako ju poznáme z rokov 1990 – 1992. Odpoveď HZDS bola rovnako jasná – nebude to federácia, ani decentralizovaná, nebude spoločná ekonomická reforma, ale, naopak, bude medzinárodnoprávna subjektivita oboch republík. Inak to však bude spoločný štát. Rozdeliť Československo? Nie, božechráň. Obe strany sa po takmer siedmich hodinách rozišli s tým, že budú pokračovať. Inak nič. Je verejne známe, že už na tomto rokovaní Mečiarovi podpredsedovia Michal Kováč a Augustín Marián Húska svojim českým kolegom Miroslavovi Mackovi, Petrovi Čermákovi a Jiřímu Kovářovi bez ostychu a ľudsky úprimne vyložili svoju predstavu. Na koncepciu „ekonomicko-obranného spoločenstva“, teda akéhosi zoskupenia dvoch štátov, ktoré malo dokonca niesť názov Československo, boli Kováč s Húskom natoľko hrdí, že nevydržali a prehovorili. Klaus, ktorý v tom čase rokoval s Mečiarom medzi štyrmi očami, po vypočutí tejto verzie udrel päsťou do stola a Mečiarovi vmietol do tváre: „To je podvod, absolútne neprijateľný nezmysel.“ Rovnako je známa aj Mečiarova reakcia, z ktorej vyplývalo, že takúto ucelenú koncepciu svojich podpredsedov počuje prvýkrát. Dokonca sa vtedy zdalo, že Mečiar je zástancom federácie a radikalizmus jeho pätolizačov mu robí len problémy. Podľa Anny Nagyovej však bolo všetko inak. „Samozrejme, že sme nepočítali s udržaním akejkoľvek podoby spoločného štátu. Možno niektorí naši podpredsedovia, napríklad Filkus alebo Moravčík, v niečo také verili, ale pán Mečiar nie. Rozdeliť štát, to bola maličkosť, to by išlo hneď a okamžite, lenže my sme potrebovali čas,“ rozpráva Nagyová. Keď vtedy vo vile Tugendhatovcov na pol ucha počúvala Kováčovu a Húskovu teóriu, vedela, že bude zle. Dodnes sa dusí smiechom, keď spomína na detskú úprimnosť týchto mužov. „Bože môj, ja som sa musela tak premáhať. Keď som videla tie rozžiarené očičká Kováča a Húsku a predstavila som si, ako ich Mečiar potom zhasne, takmer som vyprskla smiechom. A teda, že k tomu prišlo. Keď sa objavili Klaus s Mečiarom, Kováč už nevydržal, a ako keď sa synček ponáhľa oznámiť otcovi jednotku z matematiky, tak sa ponáhľal im naproti a povedal: ,Tak čo, Vladko, ako vám to šlo? Nám to šlo výborne, my sme sa už dohodli, bude ekonomicko-obranné spoločenstvo.‘ Podotýkam, že túto hlúposť počul Mečiar skutočne prvýkrát. Na pôde HZDS sme sa o nej nikdy nerozprávali, to bol skutočne nový termín z dielne Húska-Kováč,“ hovorí Nagyová. Jozef Moravčík však dodnes tvrdí, že o projekte ekonomicko-obranného spoločenstva sa na pôde HZDS vážne diskutovalo. „Bol to náš cieľ. Úprimne sme verili v jeho realizáciu a ideálom bol Maastricht, teda taká miera integrácie medzi oboma republikami, akú plánovala a plánuje Európska únia,“ hovorí Moravčík. Na upozornenie, že Maastricht a česko-slovenské spolužitie sú dve úplne rozdielne veci, Moravčík reaguje takto: „No áno, lenže my sme sa chceli pokúsiť o niečo podobné.“ Dokonca dodáva, že ešte v roku 1992, keď bol slovenským premiérom Ján Čarnogurský, sa on osobne pokúsil v Bruseli vysondovať, či by tento model česko-slovenského súštátia únia akceptovala. „S Čarnogurským sme boli dohodnutí, že zistím, či by sme mohli vstúpiť do EÚ ako Československo, ale zároveň ako dva samostatné štáty. Nebolo mi nikdy povedané, že nie,“ tvrdí Moravčík. Ťažko k tomu niečo dodať. Moravčíkova viera bola zrejme neoblomná. Na druhej strane Mečiar na ceste z Brna do Bratislavy vraj v aute len krútil hlavou a čudoval sa hlúposti vlastných ľudí. „Od tohto okamihu mu bolo jasné, že to všetko leží na jeho pleciach. Časť podpredsedov snívala sen o ekonomicko-obrannom spoločenstve, ale ani jeden akoby nechápal, o čo všetko tu ide,“ spomína Nagyová. Jozef Moravčík kontruje poznámkou, že Mečiar sa v skutočnosti rozdelenia federácie obával. „Naopak, ľudia ako Milan Kňažko alebo Augustín Marián Húska, a čiastočne aj Michal Kováč boli väčšími zástancami slovenskej samostatnosti,“ hovorí Moravčík. Ak má Anna Nagyová pravdu, všetky ďalšie rokovania medzi ODS a HZDS sa od tohto bodu dostávajú do úplne nového svetla a Vladimír Mečiar sa v nich predstavuje ako absolútny majster zahmlievania, ktorý dokázal obalamutiť aj svojich vlastných ľudí. Ak bol Mečiar od začiatku definitívne rozhodnutý rozdeliť federáciu, je zrejmé, že časť jeho najbližších spolupracovníkov vôbec nebola v obraze. Niektorí sa obávali šéfovej nerozhodnosti a minimálne Jozef Moravčík a Rudolf Filkus ho považovali za spojenca vo svojich snahách zachovať spoločný štát, hoci v podobe prapodivného hybridu. Ani sám Václav Klaus nedokázal v tej chvíli odhadnúť Mečiarov skutočný cieľ. Naopak, šéf ODS, ale aj jeho podpredsedovia postupne dospievali k názoru, že Mečiar spoločný štát udržať chce, a dokonca na tom trvá. Oni sami potom neskôr tlačili na urýchlené rozdelenie. Potvrdzujú to aj slová Miroslava Macka: „Hneď po prvom rokovaní som nadobudol dojem, že spoločný štát nemožno udržať, ale mal som obavy z toho, že Slováci nebudú chcieť zájsť tak ďaleko. Tvrdým federalistom bol aj náš predseda.“