O zločinoch a trestoch

O zločinoch a trestoch talianskeho osvieteneckého právnika a filozofa Cesare Beccariu je dielo útle rozsahom, ale o to väčšie svojím obsahom. Znamená začiatok dejín moderného trestného práva. Vzniklo v dobe, keď sa po celej vzdelanej Európe šírili idey osvietenstva – moderného pohľadu na spoločnosť, jej fungovanie a postavenie človeka v nej. Na Beccariu mali veľký vplyv francúzski osvietenskí filozofi, najmä Rousseau a jeho spoločenská zmluva. Preto zločin chápe ako porušenie tejto zmluvy. Stále významnejšie sa začalo presadzovať právo ľudí na rovnosť, na duchovnú a občiansku slobodu. To viedlo 25-ročného Beccariu nielen ku kritike vtedajších zákonov a praktík v súdnictve, ale, čo je vzhľadom na jeho mladý vek pozoruhodné, aj k úvahám a návrhom na reformu celého, v tom čase už zastaraného a absurdného právneho systému. O zločinoch a trestoch však nie je len mechanickým súhrnom nejakých poučiek či paragrafov predkladaných ako hotové tézy. Je to zamyslenie nad celým systémom spoločnosti, úlohou štátu, mocou zákonodarnou i výkonnou a jej využívaním, resp. zneužívaním, ale predovšetkým nad vzťahom zločinu a trestu ako komplexným súborom problémov. Je to dielo osvieteného vzdelanca, ktorý sa na osi zločin – trest pohybuje vo filozofickej i praktickej rovine na základe prísne logických argumentov. A hoci so všetkými jeho názormi nemusíme súhlasiť, iste nemožno poprieť, že mnohé z nich ani po 250 rokoch nestratili svoju aktuálnosť. Aj v tom teda spočíva výnimočnosť a nadčasovosť tohto diela. Beccaria energicky vystupoval za zrušenie aj dnes diskutovaného trestu smrti a zastával názor, že pre zločinca je väčším trestom dlhoročné zbavenie slobody. Ako odsúdeniahodné odmietal praktiky ako mučenie a tajné obvinenia. Bol proti tomu, aby majetní ľudia nosili pri sebe zbrane. Za účinné opatrenie proti zločinom považoval nie represiu, ale prevenciu. Skutočnú brzdu zločinnosti videl nie v tvrdosti trestu, ale v istote, že mu vinník neunikne. Kým niekomu nebola dokázaná vina, mal sa pokladať za nevinného. Požadoval jasné a aj pre ľud zrozumiteľné zákony garantujúce ich jednoznačný výklad. Propagoval znalosť zákonov zo strany občanov, tých občanov, ktorí sú si pred zákonmi rovní bez ohľadu na postavenie či majetok. Beccariov spis O zločinoch a trestoch sa hneď po vydaní rýchlo rozšíril po celom civilizovanom svete a doteraz bol preložený do vyše dvadsiatich jazykov, z toho do všetkých európskych. Je preto správne, že uzrel svetlo sveta aj v slovenskom preklade. Z hľadiska obsahu, štýlu i jazyka náročný text je veľkou výzvou pre prekladateľa a previerkou jeho schopností. Tento preklad by som chcela venovať môjmu otcovi prof. Mikulášovi Pažitkovi, prvému profesorovi talianskej literatúry na Slovensku, prekladateľovi a neúnavnému šíriteľovi talianskej literatúry a kultúry. O zločinoch a trestoch talianskeho osvieteneckého právnika a filozofa Cesare Beccariu je dielo útle rozsahom, ale o to väčšie svojím obsahom. Znamená začiatok dejín moderného trestného práva. Vzniklo v dobe, keď sa po celej vzdelanej Európe šírili idey osvietenstva – moderného pohľadu na spoločnosť, jej fungovanie a postavenie človeka v nej. Na Beccariu mali veľký vplyv francúzski osvietenskí filozofi, najmä Rousseau a jeho spoločenská zmluva. Preto zločin chápe ako porušenie tejto zmluvy. Stále významnejšie sa začalo presadzovať právo ľudí na rovnosť, na duchovnú a občiansku slobodu. To viedlo 25-ročného Beccariu nielen ku kritike vtedajších zákonov a praktík v súdnictve, ale, čo je vzhľadom na jeho mladý vek pozoruhodné, aj k úvahám a návrhom na reformu celého, v tom čase už zastaraného a absurdného právneho systému. O zločinoch a trestoch však nie je len mechanickým súhrnom nejakých poučiek či paragrafov predkladaných ako hotové tézy. Je to zamyslenie nad celým systémom spoločnosti, úlohou štátu, mocou zákonodarnou i výkonnou a jej využívaním, resp. zneužívaním, ale predovšetkým nad vzťahom zločinu a trestu ako komplexným súborom problémov. Je to dielo osvieteného vzdelanca, ktorý sa na osi zločin – trest pohybuje vo filozofickej i praktickej rovine na základe prísne logických argumentov. A hoci so všetkými jeho názormi nemusíme súhlasiť, iste nemožno poprieť, že mnohé z nich ani po 250 rokoch nestratili svoju aktuálnosť. Aj v tom teda spočíva výnimočnosť a nadčasovosť tohto diela. Beccaria energicky vystupoval za zrušenie aj dnes diskutovaného trestu smrti a zastával názor, že pre zločinca je väčším trestom dlhoročné zbavenie slobody. Ako odsúdeniahodné odmietal praktiky ako mučenie a tajné obvinenia. Bol proti tomu, aby majetní ľudia nosili pri sebe zbrane. Za účinné opatrenie proti zločinom považoval nie represiu, ale prevenciu. Skutočnú brzdu zločinnosti videl nie v tvrdosti trestu, ale v istote, že mu vinník neunikne. Kým niekomu nebola dokázaná vina, mal sa pokladať za nevinného. Požadoval jasné a aj pre ľud zrozumiteľné zákony garantujúce ich jednoznačný výklad. Propagoval znalosť zákonov zo strany občanov, tých občanov, ktorí sú si pred zákonmi rovní bez ohľadu na postavenie či majetok. Beccariov spis O zločinoch a trestoch sa hneď po vydaní rýchlo rozšíril po celom civilizovanom svete a doteraz bol preložený do vyše dvadsiatich jazykov, z toho do všetkých európskych. Je preto správne, že uzrel svetlo sveta aj v slovenskom preklade. Z hľadiska obsahu, štýlu i jazyka náročný text je veľkou výzvou pre prekladateľa a previerkou jeho schopností. Tento preklad by som chcela venovať môjmu otcovi prof. Mikulášovi Pažitkovi, prvému profesorovi talianskej literatúry na Slovensku, prekladateľovi a neúnavnému šíriteľovi talianskej literatúry a kultúry. Oľga Pažitková „Keby niekto namietal, že doživotné otroctvo je rovnako bolestné, a preto rovnako kruté ako smrť, ja odpoviem, že ak zhrniem všetky nešťastné momenty otroctva, je iste ešte aj bolestnejšie, lenže tie momenty sú rozložené počas celého života, no smrť udrie celou silou v jednom okamihu. Výhodou trestu otroctva je práve to, že viac desí toho, kto ho vidí, než toho, kto ho znáša, pretože prvý skúma celý súhrn nešťastných momentov, ale druhého od prítomného nešťastia odpútava nešťastie budúce. Všetko zlo sa v predstavách znásobuje a kto trpí, nachádza prostriedky a útechu, aké nepoznajú a nevedia si predstaviť diváci, ktorí si namiesto zatvrdnutej mysle nešťastníka predstavujú vlastnú citlivosť.“ Cesare Beccaria