Noc ma volá po mene - Monika Secentity Kandriková

Je to veru ošemetná vec spoznať sa, spriateliť sa, zamilovať sa. Stretáme samých cudzích ľudí a nevieme, či sa v nich skrýva dominantný milenec, malý princ alebo nadprirodzená príšera. A omyl? Ten má vždy fatálne následky. Nie, poviedky v tejto knihe vôbec nepomáhajú aby bolo rozhodovanie ľahšie. Lebo tak ako v živote ani v nich až do poslednej chvíle nebudete vedieť kto je kráska a kto zviera. Ukážka: --------------- "Som..." Šani znie podozrivo. Tak Alexander? To je otravné. "...Alex!" Áno, Alex znie dobre, tak vznešene, tak dôveryhodne. "Som Andrein priateľ. Chcem ju dnes prekvapiť, keď už je ten magický valentínsky deň. Pomôžeš mi?" "Ja neviem, nepoznám ťa." Neodmietla ma priamo, váha. Je zvyknutá na výstrelky svojich zazobaných zákazníkov. A heslo Valentín očividne zafungovalo, som zase na ťahu. Nevinný úsmev, šteňacie oči a ide sa na vec. "Prosím, ...“ Slepá ulička, neviem ako sa volá. „Grace.“ Pomohla mi, milé od nej. „Grace, nič neriskuješ. Keď budeme odchádzať ešte sa Ti poďakuje, uvidíš!" "Určite?“ Pozerá sa prísne. Odhaduje si ma. Nikdy som sa nezamyslel na tým, či nevyzerám ako úchyl. Teraz sa dozviem pravdu. „Dúfam, že vieš ako sa robí masáž?" Som za vodou, keď sa toto spýtala. "Jasné!" Neklamem. Samozrejme, že viem ako taká skutočná masáž vyzerá. Videl som to v telke. "Sľúbila som jej toho mladého Francúza z výmenného pobytu. Ale kvôli pravej láske urobím výnimku. Tu máš uniformu, na! Prezleč sa a môžeš ísť za Andreou. Je v kabínke číslo šesť." Leží predo mnou nahá bohyňa. Cez boky má ručník, oči zatvorené. To som si dal! Zrazu mám srdce v nohaviciach. Čo ak sa Andrea nepoteší? Čo ak ma vykopne hneď a zaraz? Zatiaľ si ma nevšimla. Ešte vždy môžem ujsť. Nie som trasorítka! Hop alebo trop! A s troškou masážneho krému. "Ach!" Chladná emulzia, horúca koža a tlmený vzdych. Vražedná kombinácia. Vzala mi všetok cit z prstov. Svet sa mi rozhojdal pod nohami. Zdalo sa mi to, alebo som Andreu naozaj vyľakal, keď som sa jej dotkol. Asi zadriemala, kým tu čakala. Zdržalo ma navliekanie do handier, ktoré milá Grace volá uniforma. Sú neforemné, tuhé a navyše aj trošku primalé. Možno vzdychá iba preto, že je ten krém taký chladný. Už som sa jej dotýkal toľko krát. Jej krása ma neprestáva prekvapovať. Je taká nenápadná a pritom dokonalá. Neveľká, blond, svalov veľa nemá, iba tak akurát. Žiadne jej netreba. Stačí ak sa na mňa pozrie tým svojim hlbokým, skoro sýto zeleným pohľadom a som na lopatkách. Dobrovoľne. Pokožku má hladkú a hebkú, hodváb a zamat v jedinom dotyku, a keď je spotená po dlhom milovaní leskne sa ako satén. Ružový a zlatý, blyštivý, hladký. Lakuje si nechty na nohách? Doteraz som si to nevšimol. Musím odsunúť preč ručník, čo jej dopoly prekrýva stehná. Každý kúsok jej tela si zaslúži moju pozornosť. Krucinál! Nemal som vyhrnúť vyššie ten... Dychčím akoby som ubehol míľu. Musí ju to vyrušovať. Otáča sa! No zbohom! Tak nič. Našťastie si len uložila hlavu na bok. Vidím jej líčko, červená sa. "Ako sa voláš?" Takto si mieni kompenzovať rozpaky? Konverzáciou? Dofrasa, čo jej odpoviem? "Alex, madame." Francúzsky akcent, čo som pochytil na ktorejsi dávnej brigáde, sa nakoniec na čosi zišiel. "Máš francúzsky prízvuk, ale meno nemáš francúzske." Zožrala mi ho aj s navijákom! "No, madame, moji rodičia boli z France, ale žili sme dlho v Kanade." "Dávno si už tu, v našej krajine?" A neprestane, a neprestane! Dlho už tie jej zdvorilostné kecy neznesiem, neudržím sa a začnem sa smiať. "Oui, madame." Neviem, či sa toto dá pokladať za lož, keď som sa tu narodil. Kútikmi úst mi trhá, ak povie ešte slovo, vybuchnem. Dovypytovala sa. Sláva! Márnosť! S tým krémom som to asi prehnal, teraz ho musím nejako rozdeliť a rozotrieť ho. Trochu na ruky a ešte na chrbát. Dobre, keď sa trošku posnažím, tak tú hrubú vrstvu aspoň stenčím. To sa mi snáď iba zdá! Nie, nezdá. Ona prehýba chrbát pod mojimi prstami. Toto napätie jej tela ja poznám. Líška sa mi ako veľká maznavá mačka. Nohu si preložila tak aby sa ma do