Národný život Slovákov v Pešťbudíne v rokoch 1850-1875 - Luboš Kačírek

Fenomén hlavného mesta prirodzene láka obyvateľov krajiny, aby sa tu usádzali. Nachádzajú to viac pracovných príležitostí, možnosti uplatnenia, zvýšenia kvality života či zlepšenia sociálneho statusu. Dnešná Budapešť oficiálne vznikla v roku 1873, keď sa tri predtým samostatné mestá Budín, Pešť a Starý Budín zlúčili do jedného mesta. Budín a Pešť tvorili spoločnú mestskú aglomeráciu už pred oficiálnym zlúčením, čo podporilo otvorenie reťazového mosta cez Dunaj v roku 1849, a v slovenskej historiografii sa pre túto aglomeráciu vžilo pomenovanie Pešťbudín. Autor člení monografiu na päť kapitol. V prvej si všíma, ako bol vnímaný Pešťbudín, resp. už Budapešť v slovenskej spoločnosti v tretej štvrtine 19. storočia. Prevláda jej negatívne hodnotenie, keď je hlavné mesto vnímané ako miesto národného odnárodnenia, morálneho a náboženského úpadku, ktoré sa potom následne prenáša do slovenského prostredia. Všíma si jednotlivé sociálne skupiny, ktoré sa podieľali na národnom živote – inteligenciu, meštianstvo i sezónne robotníctvo. Druhá kapitola približuje formovanie národného života Slovákov v meste v prvej polovici 19. storočia. Nezanedbateľnú rolu tu má Ján Kollár, ktorý založil v Pešti samostatný slovenský evanjelický zbor. Ten si postupne vybudoval faru, školu a kostol na dnešnej Rákócziho ceste (tzv. Lutherov dvor), ktorý slúžil slovenskej komunite do 60. rokov 20. storočia. Približuje snahy tunajších vzdelancov okolo Martina Hamuljaka o zakladanie slovenských inštitúcií. V samotnom jadre práce (kapitola č. 3 až 5) predstavuje autor snahy pešťbudínskych Slovákov v období neoabsolutizmu, politického uvoľnenia v 60. rokoch a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Autor svoju publikáciu ukončuje rokom 1875, kedy po zatvorení slovenských gymnázií a Matice slovenskej aj v Budapešti nastáva pokles slovenských aktivít v meste a zaniká aj politický prúd Nová škola slovenská na čele J. Bobulom, ktorý sa usiloval o rokovanie s uhorskou vládou a rozširovanie používania slovenčiny v úradoch a na stredných školách. Centrom národného života sa potom stáva hlavne slovenská evanjelická fara, kde pôsobil D. Bachát. Publikácia približuje osobnosti, ktoré sa podieľali na národnom živote (J. Palárik, J. Podhradský, J. Francisci, V. Pauliny-Tóth, J. N. Bobula, D. Bachát...), v Pešťbudíne vychádzajúce noviny a časopisy (Katolícke noviny, Pešťbudínske vedomosti, Slovenské noviny, Sokol, Černokňažník, Junoš, Dunaj...) a organizovanie miestnej slovenskej spoločnosti formou stolových spoločností, národných podujatí či spolkov (Slovenský spolok, Slovenský spevácky spolok, Zábavno-poučný slovenský spolok, Pomocná pokladnica, tlačiareň Minerva). Výraznú úlohu zohrával aj cirkevný život. Kým slovenskí evanjelici mali zabezpečenú slovenskú výchovu prostredníctvom školy a cirkvi, slovenskí katolíci tu nemali školu, kde by sa deti miestnych Slovákov vzdelávali v slovenčine. Takisto bohoslužby so slovenskými kázňami sa konali len obmedzene. V publikácii získava čitateľ komplexný pohľad na národný život Slovákov v hlavnom meste Uhorska v prvých troch desaťročiach 19. storočia, ktorý sa rozvíjal na pozadí vtedajšej uhorskej spoločnosti. Po útlme národného hnutia v polovici 70. rokov 19. storočia nastáva ďalší rozmach národného života Slovákov v hlavnom meste od polovice 90. rokov po nástupe novej mladej generácie (napr. M. Hodža).