Najdlhšia dovolenka

Odletela na dovolenku, aby zabudla na neveru svojho manžela. Vrátiť sa mala s čistou hlavou. Namiesto toho sa jej život ešte viac skomplikoval. Laura stojí pred rozhodnutím, ktoré by nechcela riešiť žiadna žena. Doma ju čaká muž, s ktorým plánovala stráviť celý život. Na druhom konci sveta stretne niekoho, kto v nej prebudí city, na ktoré už takmer zabudla. Lenže minulosť sa nedá nechať doma v kufri. Keď ju dobehne realita, Laura bude musieť zistiť, či sa dá odpustiť zrada, a či je možné začať odznova. Dojímavý román o láske, druhých šanciach a rozhodnutiach, ktoré dokážu zmeniť celý život. Ukážka: Niečo sa so mnou deje, keď kráčam uličkami popri krásnych starých koloniálnych domoch s ich detailným zdobením a so záhradami plnými tropických kvetov. Nálada sa mi začína zlepšovať. Slnko svieti, okolo mňa je bledomodrá obloha a cítim oceán. Zhlboka sa nadýchnem a cítim sa slobodne. Tak slobodne ako pod vodou, keď som prvýkrát robila ponor v otvorenom mori. Naozaj sa chcem ísť opäť potápať. Nič mi v tom nebráni. Dobre, mala by som sa snažiť aj trochu pracovať. A určite musím zavolať Becky. Sľubujem si, že jej a rodičom zavolám hneď, ako sa vrátim domov. Domov? Vybuchnem do smiechu. No, v istom zmysle to tak na chvíľu je. Kúpim si spodnú bielizeň, plážové šaty a, čo tam po tom, aj nové bikiny, tentoraz červené. Možno dnes pôjdem na pláž. Prečo nie, však? Zamierim do obchodu a kúpim zásobu čistiacich prostriedkov. Kúpim aj ovocie, cereálie a pár drobností. Nechcem byť príživník. Len čo sa budem cítiť dosť pohodlne opýtať sa Carmen, ponúknem sa aj s varením. Pomyslím na Erica, ako sa lenivo váľa na pohovke, a na chvíľu mi jej je ľúto. Chodí do práce a potom príde domov, kde varí pre všetkých. Zamyslím sa, či jej pomáha aj niekto iný z rodiny. Nie div, že nemá čas na upratovanie. Keď sa vrátim do domu, po nikom nie je ani stopy, ale dvere sú otvorené. Vytiahnem telefón s úmyslom zavolať Becky a rodičom, ale keďže mi dochádza batéria, rozhodnem sa napísať im esemesky. Trochu zbabelé, ale sľubujem, že im zavolám, keď dostanem nabíjačku z kufra. Zavolala som na letisko a povedali mi, že mi batožinu doručia zajtra. Okrem pár esemesiek som sa s rodičmi nekontaktovala dva týždne. Neboli presvedčení, že bol dobrý nápad ísť preč s Marty. Nikdy ju nepovažovali za obzvlášť dobrú spoločnosť, už od čias, keď sa nevrátila z Ibizy. Vždy bola svojrázna, cool, ale trochu pochybná. Fajčila, farbila si vlasy a robila si, čo chcela, pre mňa bola rozhodne najlepšia kamarátka. Chudera Marty. Asi to celé zvalia na ňu, ale čoskoro im to vysvetlím. Odložím telefón, vybalím nákup a pustím sa do upratovania. Najprv umyjem podlahu v kuchyni, upracem riad z raňajok po Javierovi a Ericovi a potom sa pustím do obývačky. Okrem prachu, špiny a nečistôt to nie je také zlé. Aspoň nie je zasypaná špinavým riadom ako kuchyňa. Keď je to hotové, idem hore do kúpeľne a čistím ju, kým sa sanita nezačne lesknúť. Potom sa pustím do svojej izby. Vrstva prachu je taká hrubá, že vsakuje do špongie, takže ju po chvíli musím vymeniť za novú. Vyčistím zrkadlo a okno, vyleštím drevené komody, toaletný stolík a čelo postele. Pozametám a umyjem podlahu. A potom otvorím okno. Teplý vzduch prúdi dnu a spokojne si vzdychnem. Opriem sa lakťami o parapet. Záhrada je stále ako jedno veľké smetisko, pomyslím si, keď sa na ňu dívam. Zaujíma ma, koľko práce by to bolo, keby som ju chcela dať do poriadku. Tento dom by bol taký krásny, keby sa oň niekto naozaj postaral. Nikdy som nebola záhradníčka, ale som si istá, že dokážem upratať odpadky a pokosiť trávu. Možno sa na to niekedy dám, ale nie skôr, než pôjdem na pláž. Čaká ma poriadna prechádzka, čo v popoludňajšej horúčave nebude žiadna zábava, ale na konci to bude stáť za to. Vyjdem z izby a načúvam. Nič. Odložím čistiace prostriedky do práčovne, ktorú som konečne našla, potom vysypem koše a vynesiem odpadky do kontajnerov na ulici. Oprášim si ruky a otočím sa naspäť, keď mi pohľad vyletí k odkvapom domu. Leo sa vykláňa z okna podkrovnej izby, jeho opálené lakte sa opierajú o parapet. Usmievam sa a zamávam naňho. Vyzerá trochu pobavene, lenivo zdvihne prsty a zamáva naspäť. „Chceš kávu? Idem do tej kaviarne,“ poviem impulzívne. Vôbec som to neplánovala, ale ak ho to prinúti zísť a porozprávať sa so mnou… Pokrčí plecami a potom kývne. „Super. O chvíľu som späť.“ Usmievam sa pre seba, keď sa vrátim dnu a nájdem peňaženku. Som späť o desať minút a Leo sa medzitým presťahoval na gauč v záhrade. „Čo robíte, keď prší?“ spýtam sa zamračene, keď za sebou zavriem bránu. „Presunieme sa na verandu, ak sa nám chce.“ Mykne hlavou nabok. Je tam malá krytá veranda zdobená klasickým vyrezávaním. Biely náter sa lúpe po rokoch zanedbania. „Premýšľal si niekedy o tom, že by ste z tohto domu spravili penzión?“ Podám mu kávu a sadnem si do jedného z kresiel. Odfrkne si. „Myslíš si, že vyzerám ako niekto, kto by dobre vychádzal s turistami?“ „So mnou vychádzaš celkom dobre.“ Pozerá na mňa cez privreté oči dlhú chvíľu a ja sa silou vôle snažím nečervenať sa. „Ty si iná.“ „Robil si sprievodcu na tých malých vláčikoch,“ upozorním ho a dôkladne si ho obzerám. Prezliekol sa do šortiek a košele a vlasy má stále mokré po sprche. Sústreď sa! „To bolo iné,“ zmení taktiku. „Prečo iné? Mohol by si tým zarobiť slušné peniaze.“ „Zabúdaš na moju švagrinú.“ Odpíjam si z kávy. „Na tú by som nikdy nemohla zabudnúť,“ poviem nevinne. Zdvihne na mňa obočie. „V každom prípade, nepridala by sa? Mohla by variť to pollo s ryžou ako svoju špecialitu.“ „Arroz con pollo?“ spýta sa pobavene. „Snažila sa na teba zapôsobiť?“ „Na mňa?“ Odfrknem. „Nerob si srandu. Uvarila to pre Javiera, samozrejme.“ „Ach.“ Pofúka si kávu, aby si ju ochladil. „Hej. Aj tebe predsa nechala.“ Prikývne a odpije si. Všímam si, že sa oholil. Ľahnem si na bok v kresle, hlavu opriem o operadlo a zapozerám sa hore. Užívam si, ako nám nad hlavami pomaly plynú oblaky. Po chvíli Leo vstane a niečo zamrmle o jedle. Sledujem jeho odchádzajúci chrbát, keď prechádza záhradou do domu. O pár minút počujem pípnutie mikrovlnky. „Kde je pes?“ spýtam sa zvedavo, keď sa vráti s miskou ohriateho jedla. „Eric ho vzal do práce.“ „Eric šiel do práce?“ spýtam sa prekvapene. „Čo robí?“ „Dnes pracuje na nejakých lodiach na Summerland Key.“ To je vedľajší ostrov. „Udržiava ich čisté a také veci. Javier mu pomáha.“ „Ach. To je fajn.“ Sledujem, ako sa pustí do jedenia. Pozrie na mňa a uvedomím si, že zízam. „Vychádzajú spolu dobre?“ spýtam sa narýchlo. „Celkom dobre,“ odpovie medzi hltmi. „Prepáč, mala by som ťa nechať jesť.“ Vrátim sa k sledovaniu oblakov a jemne hojdám nohami, kým mi žabky nezačnú byť voľné. Vyzujem si ich. „Hovorila si s manželom?“ Leova otázka ma prekvapí. Pozriem sa na neho. Stále je, oči má upreté na jedlo. „Áno.“ Kývne, ale nepozerá sa na mňa, tak otočím hlavu späť k oblohe. „Nebol veľmi šťastný.“ Nič, a potom: „Hmm…“ Znova sa na neho pozriem. „Tak mu treba, nie?“ Dá si ešte jeden hlt a potom položí misku na zem. „Hej, nechceš ísť so mnou na pláž?“ spýtam sa impulzívne. „Kedy?“ „Teraz?“ „Ehm…“ „Máš niečo lepšie na práci?“ poviem rýchlo, lebo vidím, že váha. Pokrčí plecami. Robí to často. „Vlastne ani nie.“ „Super!“ Posadím sa a usmejem sa naňho. Poškriabe sa na brade. „Na ktorú chceš ísť?“ „Higgs Beach?“ Tá sa zdá ako hlavná a iné nepoznám. „Nie.“ Rozhodne pokrúti hlavou. „Choď si vziať veci.“ Kývne smerom k domu. Čo to znamená? Berie ma niekam inam? Nezaujíma ma to, pokiaľ ide so mnou. Jupí! „Vezmi dva plážové uteráky zo skrinky,“ zavolá Leo hore schodmi. „Dobre!“ odpoviem cestou po ne a urobím, čo mi hovorí. Skrinka vonia rokmi, ale nie je to nepríjemná vôňa. Je plná bielizne, ale plážové uteráky sú len tak nahádzané, tak vezmem dva a ponáhľam sa do izby prezliecť sa do bikín. Leo sa opiera o stenu naspodku schodov. „Pripravená?“ spýta sa s úsmevom. Zdvihne kľúče od auta zo stolíka vedľa seba, odrazí sa od steny a lenivo kráča ku dverám. Auto má zaparkované na ulici pred domom. Vôňa kože sa rozlieva celým autom a v priestore pod nohami je piesok. Predstavujem si, ako sa mu tu už roky zbierajú zrnká piesku, ktoré sa zapatrošili a postupne sa stali neoddeliteľnou súčasťou auta. Nahne sa k odkladaciemu boxu a otvorí ho tak, že mi padne na kolená. Vytiahne čierne slnečné okuliare, nasadí si ich a box zavrie, prstami sa pritom dotkne mojich nôh. Stále som napätá z jeho dotyku, aj keď už naštartoval a odrazil sa od obrubníka. Auto má manuálnu prevodovku a ja stále pokukujem na tmavé chĺpky na jeho rukách, keď radí. Našťastie mám vlastné slnečné okuliare, takže sa mi ľahko špehuje, ale po chvíli sa donútim pozerať z okna, kým si všimne, že ho sledujem.