Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho - Miron Keruľ-Kmec

Nadčasová duchovná múdrosť nájdená v príbehoch a poučeniach ranokresťanských mníchov púšte vznikla pri hľadaní poznania Ježiša Krista prostredníctvom radosti prameniacej z evanjelií, ktoré sa stali absolútne neoddeliteľnou súčasťou ich každodenného života. Títo mnísi s neutíchajúcou odvahou a pokorou hľadali odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania vo vedomí, že sú Bohom milovaní, čo v prípade úprimnej snahy malo za následok „lásku a radosť, pokoj a trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, nežnosť a sebaovládanie.“ Kresťanské cnosti však nie sú súčasťou iba mníšskeho autentického života, ale sú súčasťou úsilia každého človeka, ktorý kráča za Kristom, bez ohľadu či žije na púšti alebo vo svete. Hľadanie harmonickej múdrosti je dnes o to aktuálnejšie, že priamo vidíme katastrofálne dôsledky konzumného odmietania kresťanskej askézy na súkromnej aj verejnej úrovni. Sv. Ján Zlatoústy v homílií k evanjeliu podľa Matúša naliehavo upozorňuje, že čítanie Svätého písma sa netýka len mníchov. Zdôrazňuje, že práve ľudia žijúci vo svete ešte viac potrebujú čítanie Písma, aby spoznali Ježiša Krista ako zdroj pokoja a radosti. Otcovia raného kresťanstva považovali biblické texty za také dôležité pre život, že spamäti ovládali nielen žalmy a evanjelia, ale aj iné knihy. Božie Slovo takto hlboko preniklo a formovalo ich život. Sv. Justín, filozof a mučeník, Tertulián, ale aj ďalší dosvedčujú, že prví kresťania sa schádzali na určených miestach, aby spolu čítali Sväté písmo. Jestvuje množstvo spôsobov, ako čítať Bibliu, ale akýkoľvek spôsob je dobrý a užitočný len vtedy, keď v nás spôsobuje premenu, keď nás otvára pre slobodu, zodpovednosť a lásku, teda pre svätosť (sv. Ján Zlatoústy). Literárnej kritike patrí uznanie za jej bádanie nad biblickým textom, ale ak chceme mať úžitok z čítania Biblie, nemôžeme zostať na úrovni literárnej kritiky, podobne ako pri zamyslení sa nad bytím človeka nemôžeme zostať na úrovni fyziológie, respektíve prírodných vied. Evanjelium podľa sv. Lukáša ozrejmuje, že Kristus „osvecuje mysle“ svojich učeníkov vysvetľujúc im, ako treba čítať Bibliu, aby sa v nej odkrylo všetko, čo je o ňom napísané: „A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ Takýmto spôsobom Pán odhaľoval význam Písma a ukázal, že celá Biblia je slovnou ikonou Ježiša Krista. A v emauzských učeníkoch to spôsobilo zmenu – tí, ktorí boli zronení a vracali sa domov, teraz plní nadšenia sa ponáhľajú naspäť do Jeruzalema. Teda Biblia nás oboznamuje a zároveň spôsobuje premenu. Púštni otcovia nám ukazujú, že k Svätému písmu nemôžeme pristupovať ako k súboru diel jednotlivých autorov, ale je potrebné, aby sme chápali Bibliu ako dielo jedného autora, ktorým je Svätý Duch a od ktorého pochádza aj autorita jednotlivých ľudských (spolu)autorov. Biblické slová sú slovami života a sú najvyššou autoritou, ktorá nás rozhodujúcim spôsobom formuje. Sv. Gregor z Nyssy výroky prorokov a Krista neuvádza slovami: „Izaiáš hovorí...“, alebo „Kristus hovorí...“, ale „Izaiáš nás poučuje...“ a „Kristus nás poučuje...“ Biblia teda nie je len voľajaké nestranné konštatovanie, ale je to skutočná a v pravom slova zmysle najvyššia informácia, teda niečo, čo nás zvnútra formuje – vychováva. Ústrednou myšlienkou kresťanskej výchovy je zbožštenie človeka, ktoré neznamená zničenie človeka, ale jeho vlastné naplnenie. Takto sa človek najdokonalejším spôsobom stáva človekom – nie prostredníctvom identifikácie s Bohom, ale prostredníctvom najväčšieho priblíženia sa k nemu, aké len môže byť dané stvoreniu. Človek sa stáva človekom prostredníctvom najhlbšieho spoločenstva s Bohom i ľuďmi. Pri kresťanskej iniciácií zaznievajú slová sv. apoštola Pavla: „Ktorí ste v Krista pokrstení, v Krista ste sa obliekli.“ Podobne aj otcovia púšte, ktorí útekom do divočiny odmietli dekadentnú spoločnosť a slobodne si zvolili vlastnú cestu k Bohu, nás privádzajú k myšlienke, že odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jes