Moje Camino - Cesta do Santiago de Compostela - Veronika Beňová

Na jar to bude 10 rokov, čo mi priatelia darovali knižku. Celkom presne si na to pamätám, lebo som mala okrúhle narodeniny, malé dieťa, menej vrások a trochu chudší bankový účet ako dnes. Pútnika - Mágov denník od Coelha. Nemala som potuchy ako, kedy a za čo, ale vedela som, že túto Cestu si prejdem raz aj ja. Medzitým mám pomaly o krížik a pár vrások viac, dieťa akosi vyrástlo a študuje v zahraničí a aj peňaženka pustí trochu viac ako pár rokov dozadu. Takže teraz, alebo potom ktoviekedy! Takto sa to celé začalo… Nebudem vám vysvetlovať, čo je Camino. Kto sem zablúdil a číta tieto riadky, ostal preto, lebo vie. Nemám rada úvody, predpokladám, že rovnako ako ja, ani vy ich nečítate. Chcela som len objasniť okolnosti, ako nasledujúce riadky vznikli: jeden pekný deň, som sa na väčšie-menšie pobúrenie - prekvapenie - nespokojnosť - obdiv - obavy mojej rodiny, priateľov a kolegýň vybrala sama samučičká s jedným batohom na chrbte na Svätojakubskú cestu. A keďže je tých ciet vedúcich do Compostely viac a ja sa len tak neuspokojím s hocičím, vybrala som si to najnáročnejšie sústo: Camino del Norte. Severnú, po pobreží Atlantiku. Nikdy som nemala v pláne odstrihnúť sa od sveta a nekomunikovať, ako to robia mnohí iní pútnici. Chcela som byť so svojimi najbližšími v kontakte. Čiže na rovnaké a opakujúce sa otázky zo všetkých strán bolo najjednoduchšie odpovedať denne jedným mailom: zdieľala som svoje zápisky, ktoré som si beztak denne viedla. Oni boli spokojní, že som v poriadku a ja som bola spokojná, že sú spokojní. Ako som sa neskôr dozvedela, pre moju rodinu a priateľov sa z toho stal rituál čítania pri rannej káve a niektorí nie menej ako ja ľutovali, že sa Camino, a s tým aj moje pravidelné príbehy, skončilo. Nech sa páči. Moje Camino deň po dni.