Egypťan Sinuhe

Pätnásť kníh Egypťana Sinuheta uvádza čitateľa do čias starého Egypta v rokoch 1390 až 1335 pred naším letopočtom. Múdry a vzdelaný lekár v štvrti chudobných prijal malého opusteného chlapca, dal mu meno Sinuhe, zasvätil ho do tajomstiev liečenia a okrem všetkej starostlivosti ho zahrnul aj láskou. No Sinuhe, ktorého už aj meno predurčuje k osamelosti, postupne odvrhuje všetkých, čo ho milujú, až sa dostane na dvor faraóna Echnatona a stane sa jeho dôverníkom. Po faraónovej smrti však Sinuhe upadne do nemilosti a jeho bývalý priateľ, egyptský vojvodca a uchádzač o faraónsky stolec, ho pošle do vyhnanstva. Tu starnúci Sinuhe píše svoje pamäti, aby sám pred sebou ospravedlnil činy, ktorých sa dopustil často proti svojej vlastnej vôli a vlastnému presvedčeniu, len zo slabosti a neschopnosti vzoprieť sa brutalite vládcov. Množstvo exotických zážitkov, plnokrvných postáv a historických udalostí čitateľa udržiava v ustavičnom napätí. Kniha prekračuje rámec historického románu, pretože v nej nájdeme aj množstvo paralel so súčasnosťou. Mika Waltari ju vydal rok po skončení druhej svetovej vojny a z románu cítiť jeho vieru v humanizmus a ľudskú dôstojnosť. Úryvok „Víno je dar bohov, ktoré poteší srdce, ak sa užíva s mierou. Jeden pohárik neškodí, dva rozväzujú jazyk, ale kto vyprázdni celý krčah, zobudí sa okradnutý a dobitý v jarku.“ Zavše, keď peši prechádzala okolo pekná žena, zahalená v priesvit¬nom rúchu, líca a obočie nahrubo namaľované a v očiach vlhký lesk, aký nevidieť u počestných žien, závan vonných mastí prenikal až na verandu. Keď som očarený pozoroval ženu, otec mi vážne hovorieval: „Dávaj si pozor pred ženou, ktorá ťa nazýva ,pekný šuhaj‘ a ktorá sa pokúša prilákať ťa k sebe, pretože jej srdce je sieť a pasca a jej lono ťa popáli väčšmi ako oheň.“ Nie div, že po takých ponaučeniach som sa vo svojej detskej duši začal obávať krčahov vína a krásnych žien. Zároveň ma však jedno i druhé nebezpečne lákalo ako všetko, čo je zakázané.