Času nikto netlieska

Poď /Volal na mňa sen/ Mám nádherný príbeh/ Uvidíš ho iba ty..., zveruje sa v jednej svojej básni Štefan Zvarík a odhaľuje tým jeden z dielikov v pestrej (no myšlienkovo kompaktnej) mozaike svojej tvorby. Zdanlivo malý, no z hľadiska prajnosti a úprimnosti výpovede (o sebe a svojej tvorbe) veľmi dôležitý. Autor je totiž od začiatku rozhodnutý nielen poctivo (vy)zbierať poetické sny každodennej reality, ale zároveň sa o ne chce (lebo musí?!) rozdeliť s čitateľom. S každým človekom, čo sa bez predsudkov ponorí do očistnej vody jeho metafor i (zdanlivo) nenápaditých dokumentárnych riadkov/veršov hodných realistickej fotografie. Záberu v pravý čas na pravom mieste, symptomatického pohľadu, ktorý presvedčeného utvrdí a váhajúcemu napovie. Nečudo teda, že v ďalších veršoch ďalšej básne sa Štefan Zvarík – opäť s jemu príznačnou úprimnosťou – priznáva, že ...moja úcta patrí tomu,/ čo s citom tíši bôľ a strasť. Po prečítaní (a, pravdaže, prevnímaní) tohto dvojveršia si môžeme povedať – Aké jednoduché, aké prirodzené! Áno, a dodávam – Aké spontánne! Pretože práve atribúty jednoduchosti, prirodzenosti a spontánnosti sú tými piliermi, o ktoré autor oprel konštrukciu svojej veršovanej výpovede. Tak, že je pevná a svojou pevnosťou dokáže spevniť i vnímanie vnímavého čitateľa. Chcelo by sa priam napísať – Som pevný, teda! Toto všetko určite aj preto, že na rodokmeni/ Žltne rodný list, ako nedvojznačne píše v ďalšej z básní. Opäť zdanlivo jednoduché konštatovanie, ktoré však v kontexte básní napovedá, že sa ho treba dožiť. Prejsť k nemu cez horstvá rokov a doliny desaťročí. Tak veru, Štefan Zvarík priam ako rozprávkový Popolvár prešiel lesom svojho doterajšieho bohatého života a pochopil, že po rosou vyumývanom ráne prichádza čas obeda, a po ňom... čas jesene tancujúcej na palete bohatých farieb nažitého. Dobre to vie a opäť všetko ukladá do básne, aby sa – po koľký raz prajne a bez mentorovania! – podelil o prosté konštatovanie, že Čas si kluše/ celým svetom./ Kto si myslí,/ ja som priekopníkom,/ ten sa mýli,/ čas je jeho spoločníkom. Čo dodať – ba vlastne stále predznamenať – tak, aby sme nenarušili kontinuitu výpovede človeka, ktorý zo slov vyhnal budu?! Verše, do čítania ktorých sa priberáte ( ako sme to už v krátkosti naznačili), sú plné úprimných kréd, skúseností a dobre mienených rád plynúcich z osobnej empírie Štefana Zvaríka. Tu je jedna esencia za všetky: Víno je čaro./ Láska je snivá./ Ten jej má málo, čo city skrýva. Ešte jedna rada od autora týchto riadkov – Priatelia, neskrývajte nič z toho, čo vo vás čítanie nasledujúcich strán vyvolá! Igor Válek